O tom čo je a čo nie je deinštitucionalizácia, čo je v nej najdôležitejšie a čo najťažšie, hovorí hlavný expert pre deinštitucionalizáciu a transformáciu národného projektu Deinštitucionalizácie zariadení sociálnych služieb – Podpora transformačných tímov Miroslav Cangár z Implementačnej agentúry Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky.
Deinštitucionalizácii sa venujete celý svoj profesionálny život, prečo sa stala hlavnou témou vašej profesionálnej orientácie?
Deinštitucionalizácia je len jednou z tém, mojou hlavnou témou boli vždy ľudské práva ľudí so zdravotným postihnutím. Deinštitucionalizácia je len jedným z nástrojov na presadzovanie myšlienky, že všetci ľudia sú si rovní. Pôsobím v organizácii, ktorá vznikla na podporu tejto témy už v roku 1991 ̶ v Rade pre poradenstvo v sociálnej práci, kde kolegovia už v 80-tych rokoch vnímali to, že práva ľudí so zdravotným postihnutím a ich postavenie v spoločnosti má byť absolútne iné a že majú rovnaké práva na kvalitu života ako my. Toto všetko ovplyvnilo moje profesionálne smerovanie, ale najmä moje osobné presvedčenie, že všetci ľudia majú rovnaké práva a sú rovnakí.
Čo je v deinštitucionalizácii najdôležitejšie?
Najdôležitejší sú podľa mňa tí ľudia, ktorých sa to dotýka. Minulý týždeň som bol v jednom zariadení a rozprával som sa s mladými, 20 – 30-ročnými ľuďmi so zdravotným postihnutím, ktorí od svojich 3 mesiacov žijú v ústave. Hovorili sme o tom, čo by chceli vo svojom živote a oni nechcú nič iné ako my. Oni sú pre mňa najdôležitejší, všetko ostatné sú nejaké prekážky, ktoré musíme prekonať, pretože mrháme ich životom, keď sa nesnažíme, aby mali rovnaký život ako my. Títo mladí ľudia chcú to, čo chceme my: chcú pracovať, chcú wifinu, chcú ísť večer do mesta, kam ich nechcú pustiť, hoci sú dospelí, chcú mať vzťahy, chcú mať partnera, chcú mať deti.
Ako teda ľudia so zdravotným postihnutím rozumejú deinštitucionalizácii, keď sa s nimi stretávate a rozprávate, čo ich zaujíma, na čo sa pýtajú?
Väčšina z nich používa jeden spoločný pojem, ak hovoríme o ľuďoch, ktorí to vedia formulovať, ostatní to formulujú možno cez predstavu o svojom živote. Väčšinou povedia, že chcú mať slobodu. To, čo my všetci máme automaticky. A to slovo je prierezové, povedia vám to ľudia pri Dunajskej Strede, v Bratislave, v Humennom, v Osadnom, v Legnave, hovoria to všetci, to je slovo, ktoré poznajú. Zároveň rozumiem tomu, že tá ich predstava je, ale to je aj naša, keď nemáme s niečím skúsenosť, tak si to predstavujeme jednoducho a ľahko – že sa potrebujú nadýchnuť a keď sa nadýchnu a keď už budú, ako tomu oni hovoria v domčekoch, tak si budú môcť robiť, čo chcú. Čiže majú zatiaľ takú plastickú predstavu o tom, že to znamená, že keď vyjdem von a už nebudem v ústave, budem si môcť robiť, čo chcem. Ide o naozaj takéto čisté vnímanie slobody. To, s čím my musíme pracovať je, že ich musíme pripravovať na to, že so slobodou prichádza aj zodpovednosť, že sloboda bez zodpovednosti neexistuje.
Takže je potrebné pracovať na korekcii ich predstáv o slobode?
Ani nie že na korekcii, je to skôr o tom, že nemajú skúsenosť, ako sme ale ani my nemali s niečím skúsenosť. Napríklad si pamätám moju prvú cestu po 89-tom, keď sme s rodičmi išli prvý raz do Viedne. Videl som obchodné centrum, pozeral som ako to tam funguje, lebo predchádzajúcu skúsenosť som nemal. A keď nemáme skúsenosť, potrebujeme podporu, potrebujeme niekoho, kto v tom má väčšiu skúsenosť, kto nám niečo objasní a vysvetlí – nie však rozhodne za nás, len nás podporí v tom, aby sme my urobili čo najlepšie rozhodnutie, ale to rozhodnutie musí byť naše. To je rovnako, ako keď si ideme brať hypotéku, obrátime sa na realitnú kanceláriu, ktorá nám dá podporu, obrátime sa na finančného poradcu, pretože málokto rozumie úverom, čiže my nehovoríme o ničom inom, iba o tom, čo sa deje v bežnom živote a čo má každý. Lebo každý z nás v živote potrebuje nejakú podporu, niekoho, kto nám pomôže, v situácii, s ktorou nemáme skúsenosť. A toto nie je nič iné. Jediný rozdiel je v iných podmienkach pre život, alebo v tom, akým spôsobom tí ľudia premýšľajú, ako sa pozerajú na svet. My však nemôžeme povedať: Ty máš zdravotné postihnutie, tak na to nemáš právo, nemôžeš sa rozhodnúť, lebo ty to nevieš. Každý človek sa vie rozhodnúť, len musíme nájsť spôsob, ako mu zabezpečiť podporu, aby to rozhodnutie vedel urobiť. A môžu byť aj krízové situácie, kde rozhodne zaňho niekto iný, ale to sa v živote tiež bežne stáva – ak by sme dostali akútny infarkt, tak sa tiež v situácii boja o prežitie nerozhodujeme sami. Sme rovnakí. Jediný rozdiel je v tom, že každý z nás potrebuje v niečom viac podpory a v niečom menej podpory.
Ako sa pozeráte na obavy zo zneužitia týchto ľudí, keď sa ocitnú za bránami ústavu, ako budú chránení pred nástrahami rôznych rýchlopôžičiek a podobne?
Tu sa dostávame ku komunitným službám. To neznamená, že keď človek opustí ústav, skončí niekde sám a bez akejkoľvek podpory. Článok 19 Dohovoru OSN o právach ľudí so zdravotným postihnutím nám hovorí, že musí existovať alternatívna podpora, alternatívne služby. Čiže tí ľudia aj keď žijú sami a fungujú sami, podľa toho, akú podporu potrebujú – lebo niektorí budú možno potrebovať podporu iba s peniazmi, niektorí budú potrebovať takú podporu, že sa s niekým len porozprávajú a niektorí budú potrebovať 24 hodín pri sebe niekoho (napr. nízkofunkčný človek s autizmom) . Vždy musí byť tá podpora primeraná a v tej chvíli je to tak, že ľudia, ktorí tú primeranú podporu poskytujú, tvoria záchrannú sieť, ktorá by mala pôsobiť preventívne pred hrozbami, ktoré by mohli nastať. Ale my máme právo robiť aj zlé rozhodnutia. Je dôležité vysvetliť ľuďom, ktorých podporujem, čo tá situácia pre nich môže znamenať. Ide o prácu s rizikom, je to jedna z metód sociálnej práce. Musíme vedieť, že ak existujú nejaké rizikové situácie, tak sa snažím kontrolovať tú rizikovú situáciu, ale to neznamená, že to riziko nenastane. To je ako keď letíte lietadlom, nastúpite do lietadla, rešpektujete pokyny, ale lietadlo je jednoducho riziková situácia pre každého, aj keď existujú riadiace veže, napriek tomu to lietadlo môže spadnúť.
To je jeden veľký mýtus, že ľudia so zdravotným postihnutím ostanú bez podpory, som práve presvedčený, že ak dobre nastavíme komunitné služby, ak dobre nastavíme podporu tým ľuďom, primeranú ich potrebám, tak sú viac chránení voči nežiadúcim javom akým je napríklad úžera, ako väčšinová spoločnosť. Lebo kto povie mojej 89-ročnej starej mame, že neotváraj tomu chlapíkovi, ktorý ti chce predať nože. Kto to zabezpečí a vysvetlí? Koľko ľudí investovalo do nebankových spoločností a prišlo o celoživotné úspory? Čiže to je riziko života, ktoré prichádza so slobodou a zodpovednosťou. Deinštitucionalizácia je len jeden z nástrojov, aby ľudia, ktorí roky žili v inštitúcii, v umelom svete, ktorý ich výrazne obmedzoval a zásadne porušoval ich práva, začali žiť svoj život. Po odchode z inštitúcie dostanú podporu, ak niekto potrebuje kŕmenie, ak potrebuje dohľad, lebo má také správanie, ktoré nevie kontrolovať, môže niekoho napadnúť, môže sa sebapoškodzovať, tak takú podporu musí dostať. A môže sa stať, že v nejakom momente nebudeme vedieť nájsť tú adekvátnu podporu, ale nebudeme ich môcť chovať ako v bavlnke. Aj ich čakajú náročné a záťažové situácie, tak ako každého z nás. Napríklad aj ľuďom s postihnutím raz zomrú rodičia, na ktorých sú často veľmi fixovaní. Veľká obava je tá, že ako im povedať, že im zomrel príbuzný, ako to zvládnu? Sú to však rovnakí ľudia ako my, s rovnakými emóciami.
Túto zmenu ale napríklad autisti zvládnu asi len veľmi ťažko…
To nie je pravda, to sú rovnakí ľudia, možno to inak prežívajú, ale nemôžeme pred nimi nejaké témy tabuizovať. Každý z nás len potrebuje iný prístup. V tomto nevidím problém, dokonca si myslím, že ak sa nastaví dobrá podpora, tak tá ochrana pred tým, aby urobili nejaký kiks, alebo aby naleteli nejakému človeku, ktorý ich bude chcieť podviesť, je oveľa vyššia ako pri bežnej populácii.
Ako je téma deinštitucionalizácie na Slovensku rozpracovaná – v teoretickej aj praktickej rovine, aj v porovnaní s ostatnými krajinami?
Ako prvú vec si treba uvedomiť, že proces deinštitucionalizácie je ľudskoprávny proces, to nie je sociálna práca, to nie je zdravotníctvo. V súčasnosti to znamená, že máme systémy, ktoré porušujú práva týchto ľudí a tými sú inštitúcie, veľkokapacitné ústavy. Ak by sme sa opýtali tých zhruba 50 tisíc ľudí, ktorí žijú v zariadeniach sociálnych služieb, koľkí z nich sa sami rozhodli, že tam chcú ísť, bolo by ich maximálne do 10 percent. Problém nastáva, keď zisťujeme, kto sa ich pýtal, či tam chcú ísť, pretože článok 19 Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím hovorí, že každý človek má právo zvoliť si miesto, kde chce žiť a právo zvoliť si, s kým chce žiť.
Na to ale neboli na Slovensku vytvorené podmienky, aspoň zatiaľ.
To je progresívne právo. Podmienky sa budú vytvárať. Hovorím skôr o tom, že sa v rôznych konceptoch deinštitucionalizácie, ktoré interpretujú ľudia zo samosprávy alebo zo zariadení, nehovorí o tom, že je to ľudskoprávny proces a to je tá najväčšie chyba. Lebo hovoriť že deinštitucionalizácia je o tom, že vybudujeme menšie domčeky po 6 ľudí, to nie je deinštitucionalizácia. Deinštitucionalizácia je to, ako tých ľudí podporujeme, že im dáme slobodu, že ich naučíme zodpovednosti, že im zabezpečíme to, čo potrebujú, v prostredí, ktoré si zvolia sami. Musíme sa pýtať: Má na to ten človek právo? Prečo v zariadeniach pre seniorov regulujú seniorovi počet cigariet, ktoré vyfajčí alebo mu chcú zakázať alkohol? Majú na to právo? Nemajú na to právo? Kto má právo o tom rozhodnúť? O väčšine práv, kde nás môžu obmedziť, rozhoduje súd. Ale my v sociálnych službách sa hráme, že my sme tí, ktorí rozhodujú o živote tých ľudí, lenže z právneho hľadiska na to nemáme kompetenciu. V jednom z domovov pre seniorov som sa stretol z tým, že ak senior príde medzi 22:00 hodinou a 6:00 hodinou ráno, je to automaticky považované za rušenie nočného pokoja. Pýtam sa, na základe čoho? Lebo rušenie nočného pokoja je jasne definované v legislatíve, v zákone o verejnom zdraví. Keď ten človek príde o tretej ráno, aj z krčmy a trošku aj pripitý, a vojde si do svoje izby a je potichu a vyspí sa, lebo v tej krčme oslavoval so svojím najlepším kamarátom jeho 75-ťku a na druhý deň za ním príde sociálny pracovník alebo riaditeľ a zavolá si ho na pohovor: No no no, prišiel si neskoro, teraz už máš pokarhanie za porušenie domáceho poriadku, lebo si prišiel po 22:00 a my o 22:00 zamykáme budovu – znovu sa pýtam, na základe čoho?
Predpokladám, že odpoveďou by bolo: pretože to personálu komplikuje prácu, narúša systém…
Ale to nie je dôvod. Preto musíme pochopiť, že to je ľudskoprávny proces. Je rozdiel, ako je to vnímané z hľadiska poskytovateľov, ktorí sa boja o svoju moc. Lebo deinštitucionalizácia je paradigmatická zmena – v tom, že tú moc nad situáciou dostáva človek, ktorého sa tá situácia týka. To nie je tak, že my, profesionáli máme tú moc. Lebo najväčším expertom na svoj život je samotný človek.
Táto zmena paradigmy sa bude bytostne dotýkať obslužného personálu. Mnohí z ich sú však veľmi obetaví, snažia sa, majú k ľudom s postihnutím aj osobný vzťah a majú oprávnený pocit, že svoju prácu robia najlepšie ako vedia.
To nehovorím, že by svoju prácu robili zle, ja si vážim prácu každého človeka, práve preto hovorím o systémovej zmene. Myslím si, že napríklad veľmi veľa práce a veľmi veľa dobrej práce, robia ľudia ako sú napríklad upratovačky, pomocné sily v kuchyni. V jednom zariadení som sa stretol s jednou pani z práčovne, ktorá pre život jednej klientky urobila oveľa viac, ako celá tá služba dokopy. Myslím si, že tí ľudia robia ťažkú prácu, v ťažkom systéme a netvrdím, že svoju prácu robia zle, tvrdím, že je to systémový problém. Keď sa dostanete do systému ako maličká čiastočka, ten systém vás zomelie, preto je to paradigmatická zmena, preto je to zmena systému, a preto je to tak náročný proces. Je to ľudskoprávna vec, a preto to nezmeníme tak, že sa budeme všetci k ľuďom s postihnutím len správať dobre. Musia sa zmeniť najmä podmienky. Preto to nie je len o bývaní, tá služba musí mať jasnú víziu, musia byť jasne dané etické normy. Ak etické normy nejdú zhora, tak ľudia dole vždy narazia. Moja skúsenosť je taká, že ľudia, ktorí sú v priamej práci s ľuďmi s postihnutím to majú veľmi ťažké, lebo svoju prácu robia roky, no niekde vzadu v hlave aj tak majú – ale mohlo by to byť lepšie, mohli by sme to robiť inak, ja by som takto nechcel žiť. Najdôležitejšia je zmena myslenia, ľudí treba naučiť inak rozmýšľať, rozmýšľať o tom, že pre koho som tu.
Máte s takouto zmenou myslenia aj praktickú skúsenosť?
Môj odborný background je z Nórska, odkiaľ som sa vrátil pred 16-timi rokmi, čiže z hľadiska metód práce to moje štúdium už nie je aktuálne. Ale z hľadiska etiky, jednou zo základných vecí, ktorú nás 4 roky na škole učili, a to je možno ten rozdiel medzi Škandináviou a nami, pretože oni neučia iné typy metód sociálnej práce s klientom ako u nás, ale ten spôsob, akým učia rozmýšľať študentov, je založený na slobode a základná otázka je: Kam idem do práce? Idem ku mne do práce alebo idem na návštevu do domu toho človeka, kde on žije? Keď vchádzam do izby človeka s postihnutím, to je jeho izba, jeho domov, jeho priestor a on za to platí úhradu, platí nájomné a mnoho ďalších vecí a my sa veľmi často správame, ako keby to tak nebolo a to potom súvisí s takými detailmi, že napríklad nezaklopem, keď k nemu vchádzam. Keď vstúpim do jeho izby a má tam aj neporiadok, tak pokiaľ tam nemá nejaké hnijúce veci a pokiaľ to neohrozuje jeho zdravie, tak to nemôže vyzerať ako v armáde – veci zoradené do komínov a podobne, čo je dnes stále bežné. V roku 2004 nás s kolegom, expertom NPDI PTT projektu pre sociálne služby, Slavojom Krupom, pozvali na otvorenie prvého chráneného bývania na Ukrajine – my sme mali pocit, že je obrovské, lebo mali 400 klientov, ale oni nám povedali, že je z tých menších – išli sme do izieb a tie boli ako cez kopirák: rovnaké izby, rovnaké periny, rovnaké postele, všetko rovnaké. Ale potom sme sa s tým stretli aj na Slovensku! A kde bol v tom domov toho človeka? Spomínaná zmena paradigmy je v tom, že my vchádzame robiť službu pre toho človeka, vchádzame k nemu domov, môžem mať tituly pred menom, za menom a keď sa stretnem s človekom s postihnutím, tie moje tituly nič neznamenajú. A ja sa musím – aj keď mám možno svoju predstavu a robil by som veci inak – prispôsobovať tomu človeku a musím sa s ním baviť tak, že to je on, ktorý vie, čo najlepšie potrebuje a mojou úlohou je len pomôcť mu nájsť spôsoby, aby tie veci, ktoré si on zadefinuje, sa podarilo urobiť tak, ako si to predstavuje. Pretože nemusím vedieť, čo je pre Janka z Hornej Dolnej najlepšie. Nedávno som sa napríklad rozprával s jedným klientom, ktorý robí na farme. A jeho predstava je taká, že na tej farme, kam chodí každé ráno z ústavu, mu farmár postaví jednoduchú chatku na bývanie, v ktorej by mohol žiť (farmár s tým súhlasí), lebo tento chalan zbožňuje prácu na farme, pomáha pri rodení teliatok a je v tom brutálne dobrý. V sociálnej službe podľa ma tento človek nemá čo robiť a keď toto je jeho predstava o tom, čo chce v živote robiť, toto ho napĺňa a bude to znamenať, že nebude žiť moderne v meste s internetom, lebo mu to nič nehovorí a ani ho to nebaví, na rozdiel od jeho ostatných spolubývajúcich, tak nevidím dôvod, keď sám hovorí o tom, že chce farmárčiť a chce žiť na farme. Prečo by to nemal robiť? Musíme sa naučiť počúvať tých ľudí.
Toto býva problém aj pri osobnej asistencii, kedy má osobný asistent často svoje vlastné predstavy, ako urobiť veci rýchlejšie, lepšie, ale hlavne inak, ako chce klient. Prestáva byť osobným asistentom a stáva sa vládcom nad osobnými rozhodnutiami človeka so zdravotným postihnutím.
A to je ten najväčší problém v sociálnych službách, ale aj v zdravotníctve. Musíme sa naučiť, že tu je moja hranica, tu nemôžem urobiť rozhodnutie za iného človeka, lebo v konečnom dôsledku zodpovednosť za to rozhodnutie bude niesť ten človek. Nemôžem rozhodnúť za tých ľudí, ale môžem im pomôcť, aby sa rozhodli čo najlepšie, ale musím v sebe nájsť tú hranicu. Ako? Ľudské práva a etika je to, čo nám musí dávať hranice. Ľudské práva nám určujú právne hranice, ale za ľudskými právami je etika, to je hodnota toho človeka, to je prirodzená dôstojnosť jeho života. Sú to základné etické normy, ktoré potrebujeme ľudí naučiť. Problém je, že u nás veľmi často etika pláva po povrchu. Či už v službách, je jedno či v sociálnych či v zdravotníctve, ale veľmi málo sa etike venujú aj školy. My keď robíme školenie, tak to nie je o tom, technicky naučiť metodiky, ale chceme naučiť ľudí rozmýšľať inak.
Pripravujú školy moderný odborný personál?
Myslím si, že v súčasnosti školstvo nepripravuje sociálnych pracovníkov na to, čo je v realite a v praxi. Väčšina absolventov sociálnej práce, s ktorými sa stretávam, keď sa napríklad rozprávame o základnom nástroji – individuálnom plánovaní – tak to na školách neučia a už vôbec sa to neučí v kontexte etiky. Keď chodím hosťovať na vysoké školy a rozprávam o procese deinštitucionalizácie a transformácie, či to bolo v Bratislave alebo v Nitre a bavili sme sa o tom, ako to v sociálnych službách vyzerá a prečo je to potrebné meniť, študenti sa pýtajú: to 5 rokov študujem na to, aby som išiel do tohto robiť? To prekvapenie! Keď to porovnám s mojou alma mater v Nórsku, kde sme 30% štúdia mali povinnosť praxe a nebolo to tak, že prídem a pozerám, ako pracujú pracovníci, my sme si to museli natvrdo odrobiť, hneď v prvom ročníku. Čiže rozumiem tomu, čo robia opatrovateľky, ja si nikdy nedovolím spochybniť prácu opatrovateľa ani upratovačky, ani sociálneho pracovníka, lebo my sme si tým prešli. Rozumiem tomu, keď vravia, aké majú problémy a vidím aj limity, ale to neznamená, že systém môže ostať zakonzervovaný. Lebo moja skúsenosť je, že sa to dá robiť inak, lebo som robil v iných systémoch a nevidím rozdiel v tom, či človek so zdravotným postihnutím žije v Nórsku, alebo na Slovensku. Je to stále ten istý človek.
Obavou zo strany verejnosti je to, ako to vlastne ľudia s postihnutím bez vedenia sami zvládnu, že tá izolácia v ústavoch ich zároveň aj svojím spôsobom chránila.
Môj priateľ, český psychiater Jan Pfeiffer hovorí, že prvý, kto znesie tieto zmeny a prvý, kto je schopný sa im prispôsobiť, sú tí užívatelia, ktorých sa to týka. Tí sú prví, to potvrdzuje aj Slavoj Krupa, oni idú ďaleko za hranicu nášho očakávania. Slavoj Krupa hovorí, že my máme nejaké hranice očakávania, pozrieme sa na človeka: ty máš takú diagnózu, ktorá hovorí, toto a toto, a ty sa vieš pohybovať iba v týchto intenciách. Ale keď mu poskytneme dobrú podporu v zmysle rogeriánskych teórií nájdeme to dobré, čo v ňom je, tak ten človek sa posunie tak ďaleko, ako si to ani nevieme predstaviť. A to by vám povedali aj ľudia zo zariadení sociálnych služieb, ktoré sa menili v rámci pilotného národného projektu deinštitucionalizácie, ktorý prebehol v rokoch 2012 – 2015 v Domovoch sociálnych služieb v Slatinke, Adamovských Kochanovciach, Okoči a ďalších, napriek tomu, že neprešli do tých domčekov – a to je aj potvrdenie toho, že deinštitucionalizácia nie je o tých domčekoch – že keď začneme ľudí podporovať iným spôsobom, s iným prístupom, tak sociálni pracovníci vám povedia: my sme si pred 10-timi rokmi mysleli, že táto pani, ak zvládne podporované bývanie, bude super a tá pani už dnes v sociálnej službe vôbec nie je! Expertka tohto projektu pre podporované zamestnávanie, Viera Záhorcová, má skúsenosť s ďalšou pani, ktorá 30 rokov žila v ústave, potom ju cez podporované zamestnávanie zamestnali v Radničke, z ústavu prešla do jednej formy podporovaného bývania, potom do druhej a už teraz rozmýšľa o tom, že nechce byť v podporovanom bývaní. A niekto bol desiatky rokov presvedčený, že ona dokáže žiť iba v ústave. Toto sú hrdinovia, nie sociálni pracovníci, nie ja, nie experti.
Ako ste už spomínali, na Slovensku proces deinštitucionalizácie naštartovali aj pilotné národné projekty deinštitucionalizácie v rokoch 2012 – 2015 v desiatich zariadeniach sociálnych služieb. O tom, ako zmenil život ľuďom s postihnutím, sme už hovorili, ako tento proces zmenil vnímanie svojej práce zo strany pracovníkov v sociálnych službách?
Ak by ste sa spýtali tých pár ľudí, zamestnancov na Slovensku, ktorí s deinštitucionalizáciou majú reálnu skúsenosť, alebo napríklad aj v Čechách, či by sa vrátili robiť naspäť do ústavu, tak vám povedia: v žiadnom prípade. Lebo je to lepšia práca, krajšia práca, vidíte za ňou výsledok, je flexibilnejšia. Ten rozdiel je v tom, že veľmi často musia do seba vtiahnuť tú profesiu a povedať si že, teraz tu ja podporujem toho človeka a áno, mám niekde na chrbte svoj batoh sociálneho pracovníka, ale podporujem ho ako človek človeka.
Ak sa v rámci projektu deinštuticionalizácie podarí táto zmena, príde aj k tej najdôležitejšej – zmene kvality života ľudí so zdravotným postihnutím.
Text: Mgr. Alena Petrželková
